Slušnosť. Slovíčko, ktorého význam by mali všetci poznať a v ideálnom prípade aj uplatňovať vo svojom živote. No z každodenného stretávania sa s masou ľudí sa nám môže zdať, že opak je pravdou. Ako keby sa tá slušnosť kamsi vyparila. Zoberme si napríklad situáciu v doprave. Klasické cestovanie MHD – to pozná každý. Sedíte si pohodlne na sedadle, za oknom beží krajina, keď tu zrazu – kde sa vzal, tu sa vzal – prisadne si k vám ďalší cestujúci. Čo to má byť? Vyjavene naňho hľadíte, či si náhodou nespomenie, na čo pred chvíľou zabudol a neopraví sa. Ale kdeže. Fráza „Dobrý deň, je tu voľné miesto?“ alebo „Mohol by som si k vám prisadnúť?“ už netvorí základ jeho každodenného slovníka. To by sa ešte akosi dalo prežuť, ale keď náhodou začne nahlas vybavovať hovory alebo si len tak púšťať hudbu, nielen vám, ale celému autobusu pomaly preteká trpezlivosť.

A čo také pozdravy? Zdá sa, že úplne vyhynuli. O chvíľu ich budú vystavovať spolu s mamutmi v Slovenskom Národnom Múzeu. Už vidím maličkých prváčikov na exkurzii, ako si ich všetky prezerajú a sprievodkyňa im vysvetľuje, kedy sa používalo „Dobrý deň!“ a kedy zasa „Dobré ráno!“. A „Pán Boh pomáhaj“? To nevie ani ona sama.

Veru neviem, či by som sem vôbec mala vyťahovať pravidlá slušného správania, jedným slovom zvané etiketa. Pozná vôbec niekto z tunajších ľudí nejaké? Každý sa len hrnie dopredu, nikto na nikoho neberie ohľad a ak máte šťastie, namiesto pozdravu sa vám ujde len zopár nadávok. Ani si nepamätám, kedy som naposledy videla niekoho podržať druhému dvere. Česť výnimkám. A keď po zvonení odchádzam z triedy, samozrejme, že všetky stoličky dvíhame len my, dievčatá. Chlapci sa totiž záhadne vyparili – najskôr asi niekam k moru, kde sa môžu nerušene vyvaľovať a žiadne stoličky tam neexistujú. Toľko by bolo k slušnosti. Hoci som riadne sklamaná, ako na tom ako spoločnosť v súčasnosti sme, predsa sa odvážim dúfať, že raz tomu predsa bude inak. Lepšie.