Sme spolu 5 rokov, máme spolu úžasného 2,5 ročného syna. Priateľ vlastní prosperujúcu firmu, má veľa voľnočasových aktivít. Kedykoľvek čokoľvek podniká so svojimi kamarátmi, nikdy mu nepoviem nie. O syna sa stará, venuje sa mu. Strážiacich starých rodičov bohužiaľ nemáme, so synom som celý deň ja, jazdíme po rôznych skupinkách a niektoré popoludní si syna berie priateľ, aby som mala aspoň chvíľku možnosť doma niečo urobiť, nakúpiť a pod. Priateľ mi vyčíta, že sa k nim v popoludňajších hodinách nepripojím. V tej chvíli sa cítim bezmocná, cez deň s malým nič neurobím, stále potrebuje pozornosť a je extrémne živé dieťa.

Som rada, že môžem v pokoji aspoň tie 2 h, kedy sú treba u priateľov, niečo málo doma urobiť alebo si treba len zacvičiť, jednoducho „vypnúť“. Priateľ si cez deň, keď je v práci, ide zacvičiť, niekedy aj 2x, v pokoji obed s kamarátmi a na prácu mu už veľa času nezostane, tak to doháňa doma večer. Prídem po uspaní malej do obývačky, priateľ pozerá do PC, že toho má veľa, že to nestihol a mlčí.. A v tom je “zakopaný pes”. Priateľ je komunikatívny všade mimo domova a doma mlčí. Ideme autom, treba 2 h… mlčí..

Keď sa ho spýtam, či budeme mlčať celú cestu, odpovie: „Tak sa ma na niečo spýtaj.“ Ničí ma tá nekomunikácia.. a možno aj preto s ním nechodím popoludní von, pretože stále len mlčí. Áno, hovorí, keď príde popoludní domov, ale to sa na každého sťažuje a potom … mlčí. Pre mňa je komunikácia bránou k intímnostiam a tým, ako tá komunikácia viazne, ako by ma od seba „odhodil“, nenachádzam k nemu cestu. Keď sa s ním chcem rozprávať, mám pocit, cítim z neho, ako by som ho obťažovala. zabolí to.. Nie je úplne kontaktná, keď by som rada, aby ma objal, urobí to, ale cítim tam to, „že musí“. Pripadá mi, ako by sme sa od seba vzdialili, ako keby som žila so spolubývajúcim. Hovorí mi: „Urobím pre vás všetko, čo ešte viac chceš..?“